Úsmev ako dar je myšlienka a tradícia, o ktorej málokto vie že ju založili šoféri BSP Mirka Nešpora v Československej televízie z odboru dopravy v Mlynskej Doline v Bratislave, ktorá si zobrala patronát nad Detským domovom v Holíči, kde vyrastal jeden ich kolega. Prvá návšteva bola dosť oficiálna. Po druhej, tretej sa však ľady prelomili, deti cítili, že záujem o ich život je úprimný a trvalý. Zamestnanci televízie od roku 1975 organizovali pre deti pravidelné návštevy, výlety, tábory, karnevaly, športové olympiády a vianočné besiedky. A keď videli zmysluplnosť svojej činnosti pre deti, uvedomovali si že 12 ľudí nemôže pomôcť všetkým deťom, ale môže osloviť ďalších, aby sa zapojili do pomoci deťom, ktoré žili v detských domovoch na celom Slovensku. Ich snaha vyvrcholila v roku 1982, keď šoféri zorganizovali prvý ročník Vianočného benefičného koncertu Úsmev ako dar v Dome ROH (Istropolis) v Bratislave. Zúčastnilo sa ho 25 detských domovov zo Západoslovenského i Juhomoravského kraja a významný československí umelci radi prijali pozvanie… A takto začala tradícia, ktorá každoročne oslovuje tisícky ľudí pre pomoc deťom, ktorý nemajú to šťastie, vyrastať vo svojej vlastnej rodine.
{slide=Od myšlienky k realite}
Myšlienku pomoci deťom v systéme náhradnej starostlivosti sme začali presadzovať ešte pred vznikom samotnej spoločnosti. Naša história vyrástla na tradícií benefičných koncertov, ktoré pre deti z detských domovov organizoval tím šoférov Slovenskej televízie na čele s Júliusom Hronom, zakladateľom a čestným predsedom spoločnosti Úsmev ako dar. V roku 1982 sa v bratislavskom Istropolise uskutočnil prvý benefičný koncert so širšou pôsobnosťou. Pravidelný kontakt s týmito deťmi a spoznávanie ich životným podmienok viedol k potrebe založenia organizácie zameranej na systematickú prácu v oblasti náhradnej starostlivosti. Víziu špecializovanej organizácie sa nám podarilo naplniť v roku 1991, kedy vznikla Spoločnosť priateľov detských domovov. Išlo nám predovšetkým o zlepšenie kvality pomerov, v ktorých deti vyrastali. No čím ďalej, tým viac sa do centra našej pozornosti dostávala individuálna osobnosť každého dieťa. Preto sme sa v roku 1996 premenovali na Spoločnosť priateľov detí z detských domovov. A začala sa nová etapa našej odbornej činnosti – s novou výzvou. Tou výzvou bola zmena internátneho typu detských domovov na domovy rodinného typu. V roku 2000 sme v spolupráci s Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny zriadili koncepčnú skupinu, ktorá pripravovala transformáciu systému náhradnej starostlivosti, aby sa deti s nariadenou ústavnou výchovou mohli jednoduchšie vrátiť do rodín či vyrastať v iných formách náhradnej rodinnej starostlivosti. V prípade, že nie je dostupná ani jedna z týchto dvoch možností, aby mali šancu dospievať v prostredí čo najviac pripomínajúcom rodinné zázemie. Nešlo len o zmenu organizačnú, ale o zmenu celej filozofie. Na základe vlastných skúseností a vedeckých výskumov sme sa snažili presvedčiť kompetentných, že je nevyhnutné uprednostniť rodinu a rodinné formy výchovy pred inštitucionálnymi. Uspeli sme a do roku 2005 transformácia položila základy rodinnej výchovy v detských domovoch. Transformáciu považujeme za jeden z najväčších míľnikov našej dlhodobej snahy o zlepšenie života detí v domovoch.
{slide=Zlepšovanie reality}
Realita detí v systéme náhradnej starostlivosti nebola v 90-tych rokoch ani napriek mnohým zmenám k lepšiemu optimálna. Koncom doku 2000 žilo ešte stále 89 % detí v internátnom type detského domova. Dobové štatistiky svedčia o nerozvinutej terénnej sociálnej práci, o nízkej návratnosti detí do pôvodných rodín, malom počte náhradných rodín a neochote prijať do rodiny staršie či rómske deti. Táto neutešená situácia nás motivovala ku konkrétnym krokom, ktorými sme chceli prispieť k plnohodnotnejšiemu životu detí vyrastajúcich mimo vlastnej rodiny. Naším cieľom bolo poskytnúť týmto deťom bezpečné vzťahové zázemie, umožniť im rozvíjať vlastnú osobnosť a prostredníctvom osvety rozšíriť rady záujemcov o náhradné rodičovstvo. Ako odpoveď na reálne potreby vyplývajúce z praxe vznikali naše programy, zamerané vždy na danú oblasť pomoci. V roku 1992 sme zahájili dobrovoľnícky Anjelsky program, ktorý združuje a školí dobrovoľníkov pracujúcich s deťmi z domovov. Vďaka dobrovoľníkom-anjelom majú deti šancu zažiť pevnú vzťahovú väzbu s „podstatným dospelým“, ktorý zohráva v ich živote podpornú rolu. Aby dieťa dokázalo rozvíjať svoje individuálne nadanie, spolu s Úniou pracovníkov DeD sme založili tradíciu Najmilšieho koncertu roka – celoslovenskej prehliadky detských talentov pre deti z náhradnej starostlivosti a Športových hier – medzinárodného športového podujatia. Začali sme podporovať záujem detí o štúdium a zriadili štipendijný Fond Pipi Dlhej Pančuchy. Vznikol Program SOS zastrešujúci problematiku mladých dospelých po odchode z detských domovov. Vyhľadávanie a spájanie súrodencov žijúcich v rozličných zariadeniach náhradnej starostlivosti sa stalo náplňou iniciatívy Úsmev Sv. Mikuláša. Okrem rozvojových programov a pobytov sme sa zamerali predovšetkým na prevenciu. Najlepší spôsob, ako dieťa ochrániť pred dopadmi odlúčenia od rodiny, je vôbec ho takejto situácii nevystaviť. Usilovali sme sa preto nájsť riešenie, ako predchádzať vyňatiu detí z rodinného prostredia, a to sa ponúkalo v posilnení terénnej sociálnej práce a sanácii rodín v kríze. Do svojej činnosti sme preto zahrnuli aj prácu s ohrozenou biologickou rodinou.
{slide=Zceľovanie reality}
Našou úlohou bolo vždy spájať to, čo k sebe patrí. V prvom rade nám išlo o spojenie dieťaťa s jeho vlastnými rodičmi. Ak tomuto putu niečo bránilo, hľadali sme iné väzby, ktoré by dieťaťu zabezpečili dobré podmienky pre zdravý psycho-sociálny vývin. No aby vzťah medzi dieťaťom a jeho náhradným rodičom, vychovávateľom či iným odborníkom mohol byť naozaj kvalitný a pevný, museli byť dospelí na svoju podpornú úlohu pripravení. V roku 2002 naša spoločnosť priniesla na Slovensko medzinárodne uznávaný, špeciálny výcvikový program PRIDE určený pre náhradných rodičov a ľudí pracujúcich s deťmi v náhradnej starostlivosti. PRIDE nám pomohol zabezpečiť to, aby potreby zranených detí boli chápané a napĺňané. Upozorňovali sme na prvoradosť záujmu dieťaťa a robili všetko pre to, aby bol rešpektovaný.
Postavenie dieťaťa v rodine sme upevňovali vzdelávaním náhradných rodičov a odborníkov, no usilovali sme aj o jeho právnu kodifikáciu. Preto sme začali organizovať odborné semináre sudcov, kde vznikla myšlienka osobitných rodinných súdov. Myšlienka nadobudla konkrétnu podobu v roku 2011, kedy špecializácia rodinných súdov vstúpila do praxe.
Spojiť bolo potrebné aj celú oblasť náhradnej starostlivosti, ktorá čiastkovo spadala pod rôzne profesie a odbory. Preto sme prišli s myšlienkou organizovať medziodborové konferencie, kde by si špecialisti z viacerých odvetví mohli vymieňať informácie a hľadať celostné riešenia. Prvú takúto konferenciu – Mosty v sociálnoprávnej ochrane sme usporiadali v roku 2001. Aby sme zohľadnili špecifické potreby jednotlivých krajov, pustili sme sa do organizácie regionálnych konferencií s názvom Mosty k rodine. Sieťovanie odborníkov bolo pre nás kľúčové pri presadzovaní systémových zmien.
{slide=Naše predstavy v praxi}
Stále naliehavejšie sme si uvedomovali potrebu kvalitnej sociálnej starostlivosti o rodiny v kríze. Práve tu sme vnímali možnosť predchádzať vyňatiu detí a ich umiestneniu do zariadení ústavnej starostlivosti. Aby sme si o realite urobili neskreslený obraz, v spolupráci s Ústredím práce sociálnych vecí a rodiny sme iniciovali výskum Ohrozená rodina na Slovensku, ktorý opakovane, v rokoch 2006, 2008 a 2009, analyzoval kontext vyňatia detí z prirodzeného prostredia. Výsledky tohto výskumu odhalili viacero závažných faktov. Výrazne zvýšený počet detí vyňatých na základe predbežného opatrenia poukazoval na urgentnosť situácií v rodinách. Zistili sme, že v 42% sa ako priamy dôvod vyňatia uvádza nevhodné alebo nezabezpečené bývanie. Alarmujúca bola tiež skutočnosť, že až 56% detí z detských domovov by sa mohlo vrátiť do pôvodnej rodiny, keby jej bolo poskytnuté odborné sprevádzanie. Rozhodli sme sa preto vybudovať zariadenia, ktoré by spĺňali naše predstavy pomoci ohrozeným rodinám. Prvé centrum svojho druhu vzniklo v roku 2007 pod názvom Dorka v Košiciach. Išlo o unikátne zariadenie umožňujúce prijať rodinu ako celok a riešiť jej sociálnu situáciu v širších súvislostiach. V tom čase na Slovensku neexistovali zariadenia pre sanáciu rodín, v ktorých, aj napriek zlej sociálnej situácii, panovali funkčné vzťahy. Bolo bežnou praxou, že otec smeroval do nocľahárne, prípadne útulku a matka s deťmi do domova pre osamelých rodičov, vzdialeného niekedy desiatky až stovky kilometrov. Takéto riešenie rodine určite neprospievalo. Preto sme prišli s myšlienkou centra zabezpečujúceho komplexnú sociálnu starostlivosť, no predovšetkým rešpektujúceho a zachovávajúceho súdržnosť rodiny. Centrum Dorka v sebe zahŕňa štyri pracoviská: zariadenie núdzového bývania, domov na pol ceste, útulok a krízové stredisko. Spojením všetkých týchto služieb pod jednu strechu sa nám podarilo vytvoriť chránený priestor poskytujúci pomoc a bývanie deťom, mladým dospelým a rodinám, ktoré sa ocitli v krízovej životnej situácii. Ku košickému centru postupne pribudli ďalšie dve, v Prešove a vo Zvolene, a viaceré čakajú na svoju dostavbu.{/slides}