Čo trápi sociálnych pracovníkov v detských domovoch? Aké reálne nástroje a možnosti majú pri práci s rodinou? Aké sú ich potreby a skúsenosti?… Tieto a ďalšie otázky boli námetom Pracovného stretnutia sociálnych pracovníkov detských domovov z Košického a Prešovského kraja, ktoré spoločnosť Úsmev ako dar zorganizovala 13. marca 2014 v Košiciach. Zmyslom tohto odborného pléna bolo pomenovať hlavné problémy, s ktorými sa sociálni pracovníci vo svojej praxi stretávajú, a tiež formulovať východiská, ktoré by im pri prekonávaní prekážok mohli pomôcť.
Stretlo sa tu spolu 24 pracovníkov detských domovov otvorených diskusii a ochotných podeliť sa o svoje skúsenosti. Vzájomné zdieľanie poznatkov v rámci profesie je užitočnou metódou, ako druhých inšpirovať a zároveň spoločne hľadať riešenia pre konkrétne situácie. Veľmi osožné sa ukázali byť aj príklady dobrej praxe. Možnosť nahliadnuť „do kuchyne“ svojich kolegov dodala sociálnym pracovníkom nové impulzy a inšpiráciu pre vlastnú prácu. Stretnutie moderovala a odborne viedla sociálna pracovníčka Úsmevu ako dar Mgr. Monika Miklošková.
„Pomenované problémy veľmi silne reflektovali špecifikum tohto regiónu, kde prevažná časť detí v ústavnej starostlivosti pochádza z rómskych rodín. Ide o rodiny často veľmi nízkej socio-kultúrnej úrovne, žijúce doslova v biede, tak materiálnej, ako aj sociálnej,“ konštatuje Monika Miklošková.
Za jedno z reálnych riešení, ako predchádzať prílivu detí zo segregovaných rómskych osád do domovov, považovali prítomní každodennú kompetentnú prácu komunitných centier. Zdôraznili tiež potrebu tímovej spolupráce všetkých zainteresovaných subjektov ako pri prevencii, tak aj pri sanačnej práci s rodinami, v ktorých už k vyňatiu došlo. Naopak, závažnú prekážku sanácie rodinného prostredia videli sociálni pracovníci vo vymáhaní príspevku na výživné pre dieťa od rodičov, ktoré nezriedka – hlavne ak má rodina v domove umiestnených viacero detí – končí exekúciou. Tá roztáča špirálu bezmocnosti a nezáujmu, kedy sa rodičia ocitajú v akomsi začarovanom kruhu. S exekúciou na krku sa im „neoplatí“ zamestnať a dieťa tak stráca šancu na návrat domov.
Iný často spomínaný problémom predstavoval prístup niektorých rodičov, ktorí v umiestnení dieťaťa do domova vidia buď príležitosť, ako ho finančne zabezpečiť, alebo ako sa zbaviť zodpovednosti zaň. Sociálni pracovníci sa pomerne bežne stretávajú s rodičmi, ktorým sa po vyňatí dieťaťa „uľaví“ a ktorí odchod dieťaťa vnímajú tak, že „majú o starosť menej.“ Takýto postoj však rozhodne nie je v prospech dieťaťa. Odlúčením od rodičov stratí svoje prirodzené zázemie a musí sa vyrovnať s bolestnou zmenou – životom v zariadení. Účastníci stretnutia uviedli prípad, kedy mamička porodila 17 detí, z ktorých všetky skončili v detskom domove, a tým svoj záujem o deti uzavrela. Takýto prístup, bohužiaľ, práve v segregovaných rómskych osadách nie je ojedinelý. Ako pracovať s takýmito rodičmi? Ako ich motivovať k zodpovednosti za vlastné deti? Sociálni pracovníci navrhli viaceré praktické opatrenia. Jedným z nich bol aj námet pani Sedlickej z detského domova v Michalovciach. „Vzhľadom k tomu, že rodičia našich detí sú v drvivej väčšine poberatelia sociálnych dávok, napadá mi jediné – že podmienkou poberania dávky alebo zaradenia do aktivačných prác by mohla byť minimálne jedna návšteva rodiča v zariadení za mesiac. Udrží sa tým kontakt s dieťaťom a možno to rodičov primeje aj k ozajstnému záujmu o dieťa.“
Iný nápad, ktorý v rámci pléna odznel, uvažoval o tom, že by rodiča, ktorým boli deti odňaté, boli zaviazaní zúčastniť sa vzdelávacieho programu zameraného na nácvik rodičovských zručností a riešenie výchovných problémov. Vyvstal i námet poskytnúť rodičom po návrate dieťaťa z detského domova príspevok na bývanie a výživu, aby pre rodinu nebolo výhodnejšie poberať príspevky na návštevy dieťaťa v rodine počas jeho pobytu v zariadení.
To, že situácia nie je jednoduchá a v mnohých ohľadoch ani jednoznačná si uvedomovali všetci. Napriek tomu v predostretých návrhoch rezonovala skutočná chuť i potreba veci riešiť. Podnety od tých najkompetentnejších, od ľudí, ktorí priamo pracujú s deťmi v domovoch a ich rodinami, môžu byť dôležitým zdrojom pri systémových zmenách, o ktoré sa Úsmev ako dar dlhodobo usiluje. Chceme byť prostredníkom, ktorý námety prenesie do systémových riešení a pomôže tak zabezpečiť priliehavosť legislatívy a praxe. Sme presvedčení, že len opatrenia, ktoré vychádzajú z pochopenia „terénu“, môžu priniesť reálne zlepšenia s ohľadom na dieťa a jeho záujmy.
