Cesta do života

Tibor, otec 3 detí odišiel z detského domova (po novom centra pre deti a rodiny) už dávnejšie. V čase svojho osamostatňovania si so všetkými situáciami musel poradiť sám.

1. Čo znamenalo byť pri odchode na všetko sám? Čo všetko si musel vybaviť a zariadiť, keď si odišiel? 

V čase, keď som odchádzal z detského domova (po novom centra pre deti a rodiny) nás na odchod nikto nejako zvlášť nepripravoval. Tam to bolo na báze slobodnej vôle, mňa to netrápilo, nikdy som nebol postavený pred situáciu vybaviť si dávky. Zaujímala ma len čo najkratšia cesta z decáku k bankomatu, kde som si mohol vybrať svoj finančný príspevok na osamostatnenie. Bolo to asi 600 Eur. Minul som ich do 6 hodín. 

2. Aké boli tvoje najväčšie problémy, aké to bolo odísť z CDR a začať nový život?

Po odchode z domova som sa dostal do zariadenia (domov na pol ceste) v Kremnici, kde mi tiež pridelili prácu a mohol som tam bývať. Keď som mal zhruba 19 rokov, rozhodol som sa, že navštívim svojho biologického otca. S bratom, ktorý mal ešte ústavnú starostlivosť, nás zaujímalo odkiaľ sme. Svojho otca som prvýkrát v živote videl vtedy; bolo to tesne pred Vianocami. Kým sme ten krátky čas boli pri ňom, stále od nás pýtal peniaze až sme na koniec ostali na Vianoce úplne bez peňazí. A od 24.12. do 3.1. sme aj s bratom žili na ulici. Na to nikdy nezabudnem. Chodili sme jedávať do kontajnerov. Keď som videl brata ako jedol banány, ktoré už mali všetky farby dúhy, tak ma to zlomilo. Vtedy som si uvedomil, že musím niečo so sebou urobiť. 

3. Ako si sa z toho dostal? Čo sa dialo ďalej?

Už dávno predtým som mal priateľku. Odkedy prišla do detského domova, boli sme spolu. V deň keď som ju prvýkrát uvidel, som  jej povedal, že si ju raz vezmem za ženu. Pochopil som, že jediné bohatstvo človeka je rodina. A čo nebolo dopriate mne, chcem ja dopriať mojim deťom. To bolo vôbec prvýkrát v živote, keď som sa cítil ako chlap. Vedel som, že odteraz musím riešiť všetky tie veci, ktoré riešia všetci okolo mňa – starostlivosť o rodinu, hľadanie práce, platenie bývania. 

4. Ktoré vedomosti ti pri osamostatňovaní chýbali najviac?

Chýbali mi informácie. Myslím si, že informácie hýbu svetom. A ja som ich mal málo. Keby som si teraz predstavil situáciu v akej som bol, zaujímal by som sa, na čo všetko mám nárok. Viac by som sa informoval. Nevedel som si vypísať dávku v hmotnej núdzi. Nevedel som základné veci. 

V tom čase som to vnímal celé inak. Myslel som si napríklad, že dievčatá to budú mať ľahšie, lebo sú krajšie. Realita je však taká, že práva kvôli tomu, že sú ženami, stáva sa, že sú obeťami prostitúcie. Tiež som si hovoril, že veľa mojich spoludomovákov, o ktorých som si myslel “Z tohto nikdy nič nebude, lebo má napr. rečovú vadu”, tak sú z nich slušní ľudia. Dnes robia šéfkuchárov a vedú dobrý život. 

Jedinú dôveru, ktorú som vtedy mal, bola dôvera voči Úsmevu ako dar. Chodili k nám, brali nás von, na výlety. Keď som z detského domova odišiel, nikto tam nebol a ja som nechápal, kde sú, prečo tu nie sú. Hneval som sa.

5. Ako sa dá zvládnuť zaradiť sa do spoločnosti a vedieť fungovať bez pomoci? Čo ťa motivovalo dokázať sa o seba postarať?

Prvým krokom bolo mať nejaký príjem. Ťažká situácia nastala, keď sme sa s manželkou vzali, Príspevok vo výške 60 Eur, na ktorý mal predtým nárok každý z nás, sa znížil na 90 Eur, keďže sme po svadbe boli považovaní za pár. Bývali sme v Kremnici, kde bolo práce veľmi málo.  Keď som si prácu našiel, nedokázal som v nej vydržať, ani tých 8 bežných hodín. Ráno som nedokázal vstať, chýbali sme pracovné návyky. Pre mladého fagana ako ja, ktorý si myslel, že je kráľ sveta a svet má v malíčku, bola práca niečo, čo dovtedy neriešil. Keď som si zamestnanie nakoniec našiel, mal som problém si ho udržať. 

6. Aký je tvoj život teraz? Zmenilo sa niečo?

Keď sa nám narodilo prvé dieťa, bál som sa že vlastnému dieťaťu spravím zo života peklo. Sám som to mal zložité, bol som náročné dieťa a vyrastal som na striedačku asi v 7 siedmich domovoch, robil som hlúposti. Keď sa narodil môj syn, uvedomil som si, že dieťa je závislé na mne a ja sa musím začať správať zodpovedne. Teraz obsluhujem stroj na výrobu sójových potravín. Žijem vo Zvolene a mám troch synov. Dodnes som v kontakte s vychovávateľmi centier pre deti a rodiny. Tieto stretnutia sú také príjemné, človek by povedal, že sme rodina. Každá moja spomienka je spätá s detským domovom (po novom centrom pre deti a rodiny). Som v pravidelnom kontakte tiež pracovníčkami Úsmevu ako dar v Banskej Bystrici. Vždy sa budem hlásiť k tomu, že som domovák.

Nikdy som však nebol naučený dávať najavo emócie. Cudziemu aj dnes nemám problém povedať, ako veľmi ľúbim svoju rodinu. Do očí to však neviem povedať ani manželke. Keď budú deti väčšie a budú veciam viac rozumieť, chcem im ukázať, aké náročné je vyrastať v detskom domove. Chcem aby vedeli, že to čo majú, nie je štandard, aby si vážili, čo pre nich robím.