V súčasnosti by už malo byť štandardom, že sa pri stavbe, alebo rekonštrukcii bytov myslí na to, aby bol priestor pre rodiny navrhnutý humánne. „Znamená to, že deti aj rodičia majú svoj bezpečný priestor pre seba a svoju sebarealizáciu. Kuchyňa, obývačka a spálňa sa nenachádzajú v jednej izbe, ale sú oddelené,“ hovorí Ivan Tonhauzer zo spoločnosti A.S.PROJEK-ING., ktorá spolupracuje s organizáciou Úsmev ako dar od roku 1996. Do sveta pomoci deťom ho podľa jeho slov zatiahol zakladateľ Úsmevu Július Hron, odvtedy spolu prešli všetky detské domovy na Slovensku a po roku 2000 začali s transformáciu detských domovov v Tisovci, Železnej Breznici, Košice – Uralská, Žakarovce, Sereď, Myjava, Vranov nad Topľou, Stránska, Koromľa, Svidník a Horné Orechové. Jeho prácu je vidieť aj v najnovších bytoch na Ševčenkovej v Bratislave.
Podľa psychologičky Magdy Biznárovej, ktorá s organizáciou UaD spolupracuje už 8 rokov, patrí potreba istoty a bezpečia medzi základné ľudské potreby. Práve bývanie je podľa nej dôležitou súčasťou pocitu bezpečia. „Ľudia s ohrozeným bývaním prežívajú úzkosti, deti sa nedokážu sústrediť na výkon v škole. Sťahovanie predstavuje pre deti extrémny stres. Nestabilné bývanie obmedzuje udržiavanie vzťahov, deti si domov nemôžu vodiť kamarátov, či už z pocitu hanby alebo nedostatočného priestoru pre ne. Rodiny sú tak ohrozené sociálnym vylúčením. Sú veľmi zranení, vo svojej neistote zúfalí a prepadávajú tak častokrát depresii,“ poznamenala Biznárová. Zároveň dodáva, že v organizácii Úsmev ako dar sa snažia veľmi citlivo a profesionálne pristupovať ku každému jednému dieťaťu a ku každému jednému rodičovi.
V porovnaní so zahraničím máme podľa Adamjaka stále čo dobiehať. Najväčším rozdielom podľa neho je, že iné štáty zohľadňujú pri poskytovaní starostlivosti o rodinu jej kompletný sociálny status. Myslia pri tom na zdravotný stav detí, dostupnosť rodičov do práce, detí do školských zariadení a dostupnosť zdravotnej starostlivosti v prípade zdravotných komplikácií v rodine. Ako inšpiratívny príklad uvádza Dánsko, alebo Nemecko, kde je štát pripravený automaticky poskytnúť pravidelný mesačný príspevok na bývanie vo výške 800 eur v prípade, že miestny úrad nedokáže zabezpečiť dostupné sociálne nájomné bývanie pre rodinu. „Tieto štáty pochopili, že ústavná výchova je omnoho drahšia ako pravidelný príspevok pre rodinu, že preventívne bývanie pred odlúčením dieťaťa z rodiny je vždy lacnejšie riešenie ako ústavná starostlivosť. U nás na Slovensku sme si to bohužiaľ stále neuvedomili,“ prízvukuje Adamjak.
Príprava sociálneho bývania pre rodiny je pritom na Slovensku často beh na dlhé trate. Najväčšou výzvou pri poskytovaní pomoci rodinám v núdzi je byrokracia, ktorá dokáže celý proces natiahnuť aj na niekoľko mesiacov. „Niekedy mám pocit, že papier ma väčšiu hodnotu ako ľudská dôstojnosť. Lehoty, na ktoré čakáme, sú veľmi zdĺhavé. Rodina často zbytočne dlho čaká, pritom by už mohla bývať, pretože my sme s našim odborným tímom už dávno pripravení,“ konštatuje Adamjak.
Príkladom, ako to na Slovensku môže dobre fungovať, je podľa neho spolupráca neziskového sektora so samosprávou.„Jediný odskúšaný funkčný model spolupráce so samosprávou je ochota samosprávy dlhodobo prenajať opustené priestory, ktoré sa prerobia na nájomné sociálne bývanie pre rodiny. Pre Úsmev ako dar sú to také laboratóriá, ktoré už máme odskúšané a vieme, že fungujú. Vtedy je ale okrem pomoci samosprávy kľúčová aj podpora našich partnerov a súkromného sektora. My sme následne ako organizácia schopný projekt zrealizovať a dotiahnuť do zdarného konca,“vysvetľuje.
Spoločnosť Úsmev ako dar spolupracuje dlhodobo napríklad aj s mestom Košice. Šesť mestských nájomných sociálnych bytov prechádza rekonštrukciou, aby sa stali novým domovom pre rodiny v núdzi. „Byty boli v dezolátnom stave, no ich obnova umožní nájomníkom zo sociálne odlúčených rodín nasťahovať sa už v tomto roku a získať tak nový domov,“ hovorí primátor mesta Košice Jaroslav Polaček.
Mesto sa podľa neho už dlhodobo snaží zveľaďovať mestské byty a pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú. „Za našich predchodcov mnohé mestské byty chátrali. Dal som verejný prísľub, že mestské byty predávať nebudeme, ale budeme sa o ne starať. Vďaka tomu ich môžeme ponúknuť tým, ktorí nemali toľko šťastia ako máme my. Úsmev ako dar už ukázal, že vedia s našim majetkom starostlivo nakladať a pomáhajú ľuďom, ktorí skutočne potrebujú pomoc,“ povedal Polaček. Za posledných 5 rokov mesto poskytlo na sociálne bývanie 41 bytov v rôznych mestských častiach, čo pomohlo viacerým rodinám vymaniť sa z problémov a začleniť sa do spoločnosti.