S rodinou Bobákovcov pracuje naša sociálna pracovníčka Lucia Sobotková z banskobystrickej pobočky Úsmevu ako dar už 10 rokov. Ako prvú stretla Moniku, ktorá jej porozprávala o ďalších šiestich súrodencoch. Deti v tom čase vyrastali v rôznych zariadeniach náhradnej starostlivosti a niektoré z nich sa vôbec nepoznali. No mali o seba záujem, a práve ten sa pre Luciu stal tým povestným uholným kameňom, na ktorom sa dalo ďalej stavať.
Postupne začala u súrodencov rozvíjať zmysel pre rodinu, súrodeneckú súdržnosť a vzájomnú podporu. Siedmi súrodenci si na seba privykali, príležitostne sa stretávali, zbierali skúsenosti, kedy jeden druhému boli na chvíľu rodičom, priateľom aj strážnym anjelom, a to v nich umocňovalo pocit blízkosti (bez ohľadu na vzdialenosť, ktorá ich delila).
Hneď začiatkom roku, 2. januára 2014 sa Lucia stretla s Bobákovcami na spoločnom slávnostnom obede. Mali čo oslavovať. Nielen Nový rok, ako väčšina z nás, ale aj čosi iné – nenápadné, neuchopiteľné, a predsa reálne – súrodeneckú súdržnosť. Mnohí súrodenci to považujú za samozrejmé, že patria spolu, že sa navzájom podržia a pomôžu si, keď treba. Pre Bobákovcov to však samozrejmosť nebola. Svoje „súrodenectvo“ si museli obhájiť, naplniť i vyvzdorovať. Ak ho chceli skutočne prežívať, potrebovali sa ho zastať sami v sebe i pred svetom, a práve v tom im bola Lucia vždy nápomocná. Možno preto dostala od Bobákovcov ako vianočný darček spoločnú fotografiu, na ktorej sú všetci bok po boku.
Dnes sú už piati zo súrodencov dospelí a žijú svoj život mimo náhradnej starostlivosti. Dvaja najmladší ešte stále vyrastajú v zariadeniach (detský domov, reedukačné centrum). Deti sa nemajú kam vrátiť, matka im zomrela a otec o nich nejaví záujem, no majú sa navzájom. Navštevujú sa, starší si berú tých menších na víkendy, na prázdniny, telefonujú si, aby vedeli, ako sa im darí, alebo aby sa poradili… Keď sa stretnú všetci spolu, ako sa to podarilo zorganizovať našej sociálnej pracovníčke teraz v januári, riešia „bežné rodinné záležitosti“.
„Bola to taká rodinná rada, kde sa rozprávalo o všetkom novom, čo sa komu v živote objavilo. Niečo je príjemné, ako napríklad to, že si Karol našiel priateľku, niečo menej, ako Jurajove rozhodnutie odísť z domova, čo by ohrozilo jeho štúdium. Tu sme museli všetci spojiť sily a presvedčiť ho, že by to bola škoda, a aby s odchodom počkal, kým si nedokončí školu,“ rekapituluje novoročné stretnutie Lucia Sobotková.
Novoročné stretnutie súrodencov Bobákovcov nebolo len formálnym stretnutím pri príležitosti kalendárneho sviatku. Išlo o vyústenie dlhoročnej práce a pozvoľnej premeny ich spôsobu uvažovania i citlivosti. Čosi sviatočné môžu Bobákovci prežívať každý deň, pretože ich „pena dní“ má nezvyčajný lesk. Lesk súrodeneckej spolupatričnosti.
